Aj keď podiel sebestačnosti deklarujú štatisti na úrovni ani nie na 40 percent, tak táto realita je úplne niekde inde a je podstatne nižšia! Naša vláda nedokáže ani len garantovať bezpečnosť potravín na našich pultoch – veľa prebaľovaných výrobkov, ktoré sa tvária ako slovenské nie sú slovenské! Sme závislí predovšetkým na dovoze ovocia, mäsa, ale aj mlieka alebo olejov.
Nejde pritom o potraviny, ktoré by sme si nemohli dopestovať my sami. Veď najväčšími dovozcami potravín na Slovensku sú okolité štáty. Či už ide o poľské jablká, český cukor, alebo ukrajinský olej. Všetky tieto potraviny by bolo možné vypestovať aj doma. Boli by kvalitnejšie ako tie dovážané a nemuseli by sa k nám dopravovať kamiónmi, ktoré zasa ničia naše cesty.
Ako je teda možné, že sa k nám vozia lacné potraviny zo zahraničia? Naši potravinári predsa už používajú rovnaké technológie ako na západe a mzdy našich poľnohospodárov sú ešte stále nízke. Problémom je, že štát nie je schopný poľnohospodárom poskytnúť rovnakú podporu, ako to robia v okolitých štátoch.
Kým u nás klesá počet dojníc, inde v Európe sú schopní si ich počet udržať alebo dokonca niektoré chovy ešte rozširovať. Štát totiž poskytuje väčšie dotácie, majú efektívnejšie dotačné schémy na modernizáciu chovov alebo lepšie organizovaný výkup. A rovnaké je to aj v ďalších oblastiach poľnohospodárstva.
Chýbajú stovky hektárov
Smutný výsledok neschopnosti štátu zlepšiť poľnohospodársku politiku si môžeme ukázať napríklad na mrkve. Na Slovensku sa spotrebuje iba približne 20 percent domácej mrkvy. Ak by sme chceli dosiahnuť sebestačnosť, museli by sme ju osiať na ďalších takmer 1 000 hektároch. Úplná katastrofa je napríklad pri pestovaní šalátov. Dnes Slovensko dokáže vypestovať iba o niečo menej ako tri percentá svojej vlastnej spotreby. Pritom vypestovať šalát naozaj nie je žiadne umenie. Akurát naši poľnohospodári potrebujú rovnako efektívne schémy podpory ako tí v Čechách alebo Holandsku.
Obrovským problémom je aj živočíšna výroba. V krajinách, kde štát nad poľnohospodárstvom premýšľa, si uvedomujú, že živočíšna a poľnohospodárska výroba sa majú dopĺňať. U nás to tak nie je a chovatelia hydiny, prasiat, ale aj hovädzieho dobytka bijú na poplach. Chovať zvieratá je dnes na Slovensku pomaly stratová záležitosť a veľa menších fariem tento chov dotuje z iných činností.
To je však tiež dlhodobo neudržateľné. A zasa na to okrem samotných poľnohospodárov doplácajú aj naši spotrebitelia, ktorí sú odkázaní na menej kvalitné mäso z dovozu.
Na Slovensku tak nemáme pracovné miesta, zdravé poľnohospodárstvo ani kvalitné potraviny.
Nielen sebestačne, ale aj bezpečne
Pri potravinách sa netreba pozerať iba na to, kde boli vyrobené, teda na potravinovú sebestačnosť, ale svet sleduje aj potravinovú bezpečnosť. Teda nielen pôvod, ale aj dostupnosť a kvalitu potravín v rámci jednotlivých krajín.
V globálnom indexe potravinovej bezpečnosti je Slovensko aktuálne na 42. priečke. Mohlo by to vyzerať, že to nie je zlé spomedzi 113 krajín. Ale Slovensko leží na úrodnej pôjde v jednej z najvyspelejších častí sveta. Susedné Rakúsko je na druhej priečke tohto medzinárodného rebríčka. Česká republika je na 14. mieste a lepšie ako Slovensko je na tom aj Poľsko a Maďarsko. Predbehol nás dokonca aj Kazachstan alebo Bulharsko, alebo Panama.
Z týchto čísel jasne vyplýva, že Slovensko nemá problém iba s pôvodom potravín. Ale zaostávame aj v oblasti dostupnosti kvalitných potravín pre široké skupiny obyvateľstva. To však priamo súvisí s úrovňou poľnohospodárstva aj podporou, ktorou štát do tejto oblasti ekonomiky prispieva.
Ak nemáme kvalitnú domácu výrobu, ľudia prechádzajú na dovezené potraviny horšej kvality. Zanedbaná podpora domácich poľnohospodárov sa tak štátu oblúkom vracia v horšom zdravotnom stave ľudí, korí jedia nekvalitné potraviny.
